Cirkev Závada
Veľký význam pre ďalší rozvoj duchovného života malo osamostatnenie fary v Závade. Kým počas 17. storočia sa v obci konali bohoslužby iba každú druhu nedeľu, príchodom vlastného kňaza sa skončilo nie príliš pohodlné dochádzanie do kostola v Prašiciach.
Od roku 1711, keď nastúpil na faru Juraj Jedlička až do 20. storočia nechýbal v Závade duchovný správca. Stará fara bola pravdepodobne vo veľmi zlom stave, jeho nástupca Ján Kudelovič sa pustil do stavby novej farskej budovy, ktorú dokončili a slávnostne vysvätili v roku 1725.
V polovici 18. storočia sa na starom kostole vymurovali väčšie okná, aby bolo vnútri viacej svetla, celý kostol sa viackrát zreparoval v 70-tych rokoch sa namiesto dreveného chóru postavil nový z tehál. Kostol svojou veľkosťou a polohou už v druhej polovici 18. storočia takej rozsiahlej farnosti nevyhovoval. Preto sa obyvatelia rozhodli v roku 1778 vystaviť si nový kostol, ktorý za dva roky dokončili. V priebehu tohto storočia dostal i starý kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi nový oltár so sochou sv. Michala archanjela. Na oltári boli i štyri drevené sochy anjelov, nad sochou sv. Michala sa dvíhal medený pacifikát ľahko pozlátený s vyobrazením Krista Pána zo striebra. V kostole bol ešte pôvodný jednoduchý oltár Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Na oltári boli i štyri drevené svietniky. Ďalej bolo v kostole 13 drevených lavíc, nová drevená krstiteľnica, v sakristii bola skriňa.
Do konca 18. storočia slúžila veriacim i hradná kaplnka zasvätené Panne Márii. V hradnej kaplnke bol hlavný oltár s obrazom Nanebovzatia P. Márie namaľovaný na dreve s pozláteným rámom. Ďalej v nej bola i drevená vyrezávaná kazateľnica, chór z dreva, vyrezávané kreslá pôvodne určené zemepánom.
Kedže starý kostol v Závade už nevyhovoval v roku 1778 sa začala stavba nového, slúžiaceho i dnes, ktorý bol pôvodne zamýšľaný len ako väčšia kaplnka. Mala byť zasvätené sv. Františkovi, ale rýchlo sa ukázalo, že bude lepšie využívať ju ako hlavný kostol, preto pôvodnú kaplnku v roku 1808 značne rozšírili, tak že nadobudla približne dnešnú podobu. Stavebný materiál na prístavbu sa čiastočne použil z múrov starého kostola, po ktorom už dnes niet ani viditeľnejšej pamiatky. Agilný kňaz, Matej Fabrici, pôsobiaci v rokoch 1775 – 1782 na závadskej fare vymohol pre starý kostol sv. Michala pápežskú indulgenciu, čiže odpustenie hriechov. Pápež Pius VI. dňa 10. mája roku 1777 v listine vydanej v Ríme priznáva odpustenie všetkým, ktorí sa na deň sv. Štefana Martýra, alebo v nedeľu po sv. Michalovi archanjelovi zúčastnia v kostole slávnostných bohoslužieb spojených s rozjímaním, trvajúcim od západu do východu slnka. O rok neskôr dostala od pápeža podobnú indulgenciu i kaplnka sv. Františka, ktorá sa práve dokončievala.
Duchovný život sa v tomto období nenapĺňal iba návštevou kostola, ale našiel svoj výraz v náboženskom bratstve, sv. Františka Serafinského, ktoré niekedy počiatkom 18. storočia vzniklo pri farskom kostole v Závade. Toto bratstvo bolo pod kuratelou františkánskeho kláštora v Beckove a združovalo vo svojich radoch mnohých obyvateľov zo Závady, Velušoviec a Podhradia. Každý člen bol zapísaný do knihy nesúcej názov „Prawidlo neomilne Arci Bratstva Sw otce Francisca Serafinského“, obsahujúcej okrem zoznamu členov i základné ustanovenia bratstva. Spoločenstvo okrem duchovnej činnosti malo zameranie aj charitatívne a vzdelávacie.
Koncom 18. storočia sa pochovávalo na starom cintoríne blízko pôvodného kostola. ktorý bol vtedy obohnaný kamenným múrom, značne však poškodeným. Začiatkom 18. storočia postavil obyvateľ zo Závady Ján Herda malú kaplnku s kovovým krížom, ku ktorej sa obyvatelia počas pôstu schádzali k večerným modlitbám.
Už spomínaný hospodársky vzrast všetkých troch obcí sa prejavil vo väčšej starostlivosti o kostol. V polovici 18 storočia sa na starom kostle vymurovali väčšie okná, aby bolo vnútri viacej svetla, celý kostal sa viackrát zreparoval v 70-tych rokoch sa namiesto drevenného chóru postavil nový z tehál. Kostol však ani veľkosťou ani svojou polohou už v druhej polovici 18. storočia takej rozsiahlej farnosti nevyhovoval. Kňaz i obyvatelia zhodne udávali, že v nedeľu i vo sviatok pojme kostol iby štvrtinu veriacich, zvyšok stojí vonku, ba i vo všedné dni sa dnu všetci nezmestia. Keďže kostol bol položený na kopci za obcou, podľa vyjadrenia kňaza prístup k nemu najmä v zime a v čase nepohody býval obtiažny. Preto sa obyvatelia rozhodli v roku 1778 vystaviť si nový kostol, ktorý i za dva roky dokončili. Podľa vizitácie v roku 1780 starý kostol ešte slúžil veriacim. Vnútri kostola bola katedra z dreva s vyobrazením štyroch evanjelistov, katedra bola podľa zápisu úplne nová ešte nenatretá. Taktiež stará spovedelnica už doslúžila a čakala na novú, ktorej výroba už bola objednaná. V priebehu tohto storočia dostal i starý kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi nový oltár so sochou sv. Michal archanjela. Na oltári boli i štyri drevenné sochy anjelov, nad sochou sv. Michala sa dvíhal medenný pacifikát pozlátený s vyobrazením Krista Pána zo striebra. V kostole bol ešte pôvodný jednoduchý oltár Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý bol pravdepodobne krídlový, majúci po stranách obrazy apoštolov Petra a Pavla. Na oltári boli i štyri drevenné svietniky.Ďalej bolo v kostole 13 drevenných lavíc, nová drevenná krstiteľnica, v sakristii bola skriňa. Z kostolného náčinia sa spomínajú dve monštracie, jedna bola strieborná a z časti i pozlátená vyzdobená farebnými kameňmi, snáď polodrahokami, darovaná pôvodne Teréziou Berényi hradnej kaplnke, ale užívaná bola v kostole v Závade. Druhá monštracia bola celá z medi zčasti pozlátená. Ďalej boli k dispozícii dva kalichy, jeden zo striebra čiastočne i pozlátený, druhý z medi. Okrem iného nachádzali sa tu dve nádobky na svätú vodu zo striebra, strieborná krabička na nosenie sviatosti k chorým, 3 vyšívané obrusy, 4 kňažské rúcha aj s opaskami, 2 misále a dva rituále. Ku kostolnému náčiniu počítali i dve staršie zástavy jedna bola biela, s vyobrazením šaštínskej Panny Márie a z druhej strany bol obraz Sv. Jána Nepomuckého. Na druhej bol zas symbol Nejsvätejšej trojice. O zástavy sa mal starať Martin Haluza, obyvateľ Podhradia.
Kostol v tom čase prináležal i celkom slušný kapitál 972 zlatých. Táto suma sa získala v priebehu rokov tak, že obyvatelia Závady, Velušoviec a Podhradia testamentárne dokázali istú sumu zo svojho skromného majetku kostolu. Niečim prispeli i patróni a značnú časť tejto sumy tvorili zisky z majetkov prináležiacich z kostola.
V roku 1625 derovala Katarína Pálfi závadskému kostolu desiatok z výnosu niektorých polí. V Závade to bolo 144 meríc, na Podhradí 22 a vo Velušovciach 66 meríc plochy. Dohromady to bolo 232 bratislavských meríc (viac ako 40 ha) a celkový výnos desiatku, ktorý prináležal kostolu bol 55 zlatých. Okrem toho kostolu patrila i desiata časť z výnosu vinohradov, jedného v Závade a jedného vo Velušovciach v celkovej sume 3 zlaté. Kostol mal i dve lúky, jednu v Závade a jednu vo Velušovciach, ktoré boli v prenájme. Sedliaci z farnosti vypovedali, že spomenutý desiatok z polí a z vinohradov nezodpovedal skutočnému výnosu, jeho výška vyjadrená v peniazoch bola údajne grófkou nanútená. Kapitálová suma bola uložená v kostole v kovovej pokladnici opatrenej dvoma zámkami, z nich jeden kľúč mal farár a druhý inšpektor kostolých príjmov a výdavkov, ktorého si farnosť volila. V období veľkej vizitácie v roku 1780 to bol Peter Vančo z Velušoviec. Peniaze z konta kostola si požičiavali obyvatelia farnosti, prípadne i susedných obcí, za čo platili 6 percentný úrok. Celkový príjem kostola v spomenutom roku bol odhadnutý na 123 zlatých z polí, viníc, úrokov, zvonenia i almužien. Z tejto sumy sa hradili všetky výdavky na opravu i prevádzku kostola. V roku 1780 boli na veži starého kostola 3 zvony. Prvý, vážiaci skoro 3 centy a bol uliaty zásluhou tunajšieho kňaza Jozefa Medveckého v roku 1752 a bol zasvätený patrónovi kostola sv. Michalovi archanjelovi, ktorý bol i na tomto zvone vyobrazený. Druhý zvon, vážiaci 2 centy bol v tom čase poškodený a vizitátor nič nevedel povedať o jeho pôvode, poznamenal však, že v najlbižšej budúcnosti bude opätovne preliaty. Najmenši zvon z roku 1752, zasvätili ho sv. Jánovi Krstiteľovi a sv. Jánovi Nepomuckému, ktorých vyobrazenia niesol po oboch stranách. Uliaty bol v Trnave. Na zvonoch sa zvonilo ráno, na obed a večer, pred sv. omšou, pred búrkou a v prípade požiaru či iného nebezpečia. Takisto sa zvony používali aj počas pohrebu, za čo pozostalí museli zaplatiť do kostolnej pokladnice 10 denárov.
Do konca 18. storočia slúžila veriacim i hradná kaplnka zasvätená Panne Márii. 12 metrov dlhá a 7 a pol metra široká a 7 metrov vysoká, i keď budovu vizitátor považoval v roku 1780 ešte za celkom dobrú, prístup k samotnej kaplnke bol dosť obtiažny. V spomänutej hradnej kaplnke bol hlavný oltár s obrazom Nanebevzatia P. Márie namaľovaný na dreve s pozláteným rámom. Ďalej v nej bola i drevenná vyrezávaná kazateľnica, chór z dreva, vyrezávané kreslá pôvodne určené zemepánom. Okrem iného vybavenia sa v kaplnke na hrade nachádzali 2 staré misále, 1 rituál, medenný kalich, ktorý bol z časti i pozlátený, v drevennej truhlici boli uložené rôzne kostolné rúcha. V kaplnke sa slúžili omše iba niekoľkokrát do roka, a to z toho dôvodu, že Peter Berényi zanechal fundáciu 1000 zlatých, z ktorých úroková suma 60 zlatých pripadla závadskému farárovi s tým, že má odslúžiť za fundátora a jeho príbuzných niekoľko omší. Kňaz si však sťažoval, že táto povinnosť najmä v zime je dosť obtiažna, lebo cesta zo Závady na Podhradie a na hrad býva plná vlkov.
Obec Podhradie patrí pod rímskokatolícku farnosť Závada, ktorá má okrem Podhradia filiálku aj v obci Velušovce. K rímskokatolíckej viere sa vo farnosti hlási 1400 občanov, z toho 627 v Závade (vrátane farníkov v osade Záhrady), 501 vo Velušovciach a 272 v Podhradí.Rímskokatolícky farský úrad Sv. Michala Archanjela v Závade, kňazom farnosti je Mgr. Martin Nízl
Zoznam kňazov vo farnosti
1559 Laurentius
1630 Bohuszlavszky Paulus
1638 Textorides Paulus
1711 Jedlicska Georgius
1714 Jancsovics Stephanus, et in Prašice
1722 Kudelovics Joannes, et in Prašice
1725 Rettlich Andreas
1731 Michna Mathaeus
1735 Fábri Michael
1739 Habala Emericus
1741 Jelencsics Josephus
1743 Csáky Andreas, Georgius
1748 Maxin Jacobus
1750 Medveczky Josephus
1763 Marsó Stephanus
1768 Vincze Joannes
1771 Benáczy Ladislaus
1772 Nemsovsky Martinus
1775 Fabritius Mathias
1782 Sartoris Andreas
1801 Andrejkovics Joannes
1808 Angszt Georgius
1819 Eczeth Benedictus
1861 Dobsa Emericus
1865 Brezánszky Stanislaus
1878 Sármir Joannes
1889 Orlický František
Tešovič Jakub
1934 Csomor Hugo
1969 Tomašovič Cyril
1978 Vladimír Pavlík, OFM, Cap.
1993 farnosť spravovaná z Topoľčian
1994 Jozef Bahník
1997 Jozef Lehotský
2012 Martin Nízl
2014 Witold Braňka
História obce Velušovce
Zo stredovekých dejín
Začiatkom 10. storočia pod sústredeným tlakom zvonka zanikla Veľkomoravská ríša ako organizačný štátny útvar. Zostalu tu však obyvateľstvo, ktoré už dosiahlo relatívne vysoký civilazačný stupeň. Územie dnešného Slovenska sa rozdrobilo na menšie územné celky, na čele ktorých stáli potomkovia veľkomoravských družinníkov. Najvyvinutejšia a husto osídlená oblasť juhozápadného Slovenska sa za kniežaťa Gejzu stala súčasťou organizačného jadra budúceho uhorského štátu. Živá veľkomoravská tradicia v tomto priestore hrala svoju úlohu aj pri vzniku budúceho uhorského štátu. Nitra sa stala sídlom vojvodstva, o ktoré sa vždy uchádzali nádejní čakatelia na kniežací stolec. Už pred záverom prvého tisícročia po Kristovi sa začalo s intenzívnou kristianizáciou rodiaceho sa štátu. Na Slovensku prebehol tento proces pomerne hladko, lebo na mnohých miestach sa zachovali živé pozostatky cyrilometodskej i bavorskej misie z 9. storočia.
Vo včasnostredovekom období skoro všetka pôda v krajine patrila kráľovi. Uhorský štát bol rozdelený na menšie organizačné jednotky – kráľovské župy. Tie spravovali kráľovskí župani sídliaci v komitátnych hradoch. Skoro celé Ponitrie podliehalo kráľovskému hradu v Nitre. Do začiatku 13. storočia sú len zriedkavé správy o existencii jednotlivých dedín v tejto oblasti. Vieme, že už koncom 12. storočia daroval kráľ Belo lll. Topoľčany šľachticom, ale nič sa nedozvedáme o dedinách ležiacich bližšie k Inovcu. V roku 1235 boli Topoľčany opätovne darované, tentoraz významnému kráľovskému dvoranovi Dionýzovi, synovi Dionýza z rodu Turje. V 13. storočí získal Topoľčianske panstvo nový šľachtický rod – Čákovci, pričom Matúš l. Čák bol istý čas aj nitrianskym županom. Koncom 13. storočia bol v osade Hornouc postavený hrad, a postupne sa premenovalo na Podhradie. Postavením hradu význam okolitých dedín značne vzrástol.
Na prelome 13. a 14. storočia na Topoľčianskom hrade i v najbližších dedinách prežívali nesporne rušné časy. Aj keď sa hlavnou Matúšovou rezidenciou stal Trenčiansky hrad, často sa tento významný oligarcha zdržiaval aj na Topoľčianskom hrade.
Obdobie vlády anjouovskej dynastie vyplňujúce väčšinu 14. storočia, ktorú v Uhorsku reprezentovali Karol Róbert a jeho syn Ľudovít prinieslo pre krajinu dlhotrvajúci vnútorný mier a hospodársky vzostup. Topoľčany boli v tom čase kráľovským mestom, kde sa konávali týždenné trhy a v druhej polovici 14. storočia aj pravidelné jarmoky.
Záver 14. storočia priniesol mnohé nečakané zmeny. Kráľ Ľudovít l. zanechal po sebe iba dve dcéry. Po dlhšej diplomatickej hre sa na uhorský trón presadil muž mladšej dcéry Márie Žigmund Luxemburský. Jeho nákladná mocenská politika si vyžadovala neústály prílev peňazí, pričom si vypomáhal zálohovaním hradných panstiev za vysoké sumy peňazí. Tak sa aj Topoľčianske panstvo stalo v roku 1389 predmetom kráľovskej donácie. Za verné služby ho získal Frank a Šimon, synovia bána Kóňu zo Sečian. Šimon zo Sečian zomrel bez potomkov, tak sa jediným vlastníkom panstva stal Frankov syn Ladislav.
V 15. storočí ovplyvnili život v Topoľčianskom panstve husiti, ktorí získali časť Topoľčianskeho panstva okrem Topoľčianskeho hradu a okolitých dedín.
Život obyvateľov v 16. a 17. storočí
Z týchto málo údajov, ktoré máme k dispozícii a z uvedených faktov môžeme vyvodiť záver, že 16. a 17. storočie bolo pre obyvateľov mimoriadne trafickým obdobím. Nik zo sedliakov nemohol vopred vedieť keď na jar osieval polia, či bude môcť v lete v pokoji zberať z nich úrodu, či nebude opäť raz prinútený zutekať zo svojej dediny, aby si zachránil aspoň holý život, na Topoľčiansky hrad alebo do okolitých hôr a odtiaľ sa bezmocne prizerať ako mu mocnejší nepriateľ drancuje polia a ničí skromný majetok.
Preto si treba s úctou i obdivom pripomenúť ťažký život našich predkov, ktorých nedokázal zlomiť ani takýto nešťastný osud a vždy znovu s vierou v šťastnejšiu budúcnosť púšťali sa do obnovy života v tomto ťažko skúšanom kraji.
Z prameňov, ktoré máme k dispozícii vieme, že hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Pôda na poddanských hospodárstvach sa obrábala v rámci trojpoľného systému. Chotár sa rozdelil do troch približne rovnakých dielov, pritom jedna časť sa osiala oziminami, druhá jarinami a tretia časť ostávala ležať úhorom, využívali ju iba na pasenie dobytka. Úhorovanie bolo pri vtedajšom extenzívnom spôsobe hospodárenia nevyhnutné, lebo pôda sa nedostatočne hnojila a osievala sa prevažne obilninami, ktoré pôdu príliš vyčerpávali.
Povinnosti poddaného voči zemepánovi poznáme z urbára a môžeme konštatovať, že v tomto období poddaní neboli príliš preťažení, ani činžou, ani naturálnymi dávkami, ba ani robotami. Avšak okrem spomenutých urbárskych povinností, museli ešte odvádzať aj desiatok úrody cirkevnej vrchnosti, ďalej museli finančne prispievať na obranu krajiny, pretože v tomto období bola Nitrianska stolica vystavená sústavným tureckým útokom. Obyvateľstvo muselo platiť aj kráľovske dane
Život obyvateľov v 18 a 1. pol. 19. storoči
18. storočie bolo pre obyvateľov Velušoviec mimoriadne priaznivým obdobím. Výmera obrábaných polí sa zvýšila až dvojnásobne a úmerne k tomu narastal aj počet domácich zvierat.
Koncom 60-tich rokov 18. storočia dochádza v obci k populačnej explózii. Na prírastku obyvateľstva malo zásluhu nielen zlepšenie postavenie poddaných, ktoré priniesla urbánska regulácia, ale aj prezieravé nariadenie Márie Terézie, že pri každej farnosti musí byť najmenej jedna vyškolená pôrodná baba, ktorá mala za úlohu asistovať pri pôrodoch a z času na čas bola o základných pravidlách zdravého pôrodu poučená a preskúšaná stoličným lekárom.
Urbárska regulácia priniesla veľa pozitívnych zmien v živote poddaných. Zaznamenala totiž vymedzenie presných povinností poddaného voči zemepánovi na základe výmery ním obrábanej pôdy korigovanej ešte jej bonitou. 31. januára 1769 bol na kongregácii Nitrianskej župy prijatý mandát cisárovny Márie Terézie s inštrukciou pre vykonanie urbárskej regulácie. Urbárska regulácia priniesla úľavu obyvateľom, avšak v krajine boli známe nekalé praktiky zemepánov a ich úradníkov, ktorí pod rôznymi zámienkami sa snažili časť pôvodných povinností obnoviť. Na kontrolovanie porušovania právomocí zemepánov bola ustanovená župná komisia, ktorá si v nasledujúcich rokoch pravidelne predvolávala obecných richtárov, kladúc im otázky, či nový urbár nie je porušovaný. Výhodou urbárskej regulácie bolo i opatrenie, že každá obec dostala presný rozpis povinností a tým bolo navždy zamedzené svojvoľnému porušovaniu zo strany panstva.
Hlavným zdrojom obživy obyvateľov bolo hlavne poľnohospodárstvo. Obyvatelia sa tiež venovali aj ťažbe a rozvozu palivového a stavebného dreva a kolárstvu. Nechýbali tu ani rôzne domáce remeslá ako výrobňa plátna a hrnčiatstvo. Tiež bol rozšírený chov koní na predaj.
V roku 1831 postihla obec epidémia cholery, avšak vďaka sanitárnym opatreniam sa podarilo túto epidémiu rýchlo zdolať.
Od zrušenia poddanstva do konca 1.svetovej vojny
Uhorský snem v roku 1848 konečne vyniesol zákonný článok o všeobecnom zrušení poddanstva. Zložité právno vlastnícke vzťahy, ktoré tu na sklonku feudalizmu panovali si vyžadovali detajlnejšie rozpracované zákonné ustanovenia. Na nich hneď po vynesení snemového rozhodnutia začali pracovať viaceré komisie, ich prácu však pribrzdila revolúcia rokov 1848-1849. Preto sa celý proces vyviazania poddaných z urbárskych služobností pretiahol ešte do polovice 50-tych rokov 19. storočia. Vo všeobecnosti možno povedať, že zrušenie poddanstva znamenalo postupný prelom v živote každej dediny prinášajúci postupne pre obyvateľov novú kvalitu života. Počas revolučných rokov vlastnila Továrnicke panstvo so všetkými jeho obcami Alžbeta Erdodyová.
Po nej sa stala dedičkou panstva jej neter Alžbeta Mayerová, vydatá za grófa Jakuba Meis Coloredo. Panstvo vymenili s bratmi Stummerovcami za domy vo Viedni. Po smrti Karola Stummera prešlo panstvo do vlastníctva Augustína Stummera. Po ňom ho zdedili jeho tri dcéry. Jedna z nich, Augustína Stummerová, bola vydatá za Viktora Haupta z Buchenrode, ktorý bol i majiteľom panstva Zlín na Morave a soľných baní vo Wieliczke v Poľsku. Začiatkom 20. storočia bolo panstvo v držbe viacerých účastinárov.
Podnikaví Stummerovci postavili v Tovarníkoch cukrovar, zmodernizovali pivovar a intezívne ťažili a spracúvali drevo. Rozšírenie priemyselnej výroby v blízkom okolí Velušoviec sa odrazilo postupne aj na meniacom spôsobe života dediny. Časť obyvateľstva si začína hľadať nové možnosti zárobku, chopiac sa každej príležitosti. Aj tí, čo ďalej pracujú na svojich majetkoch, pociťujú výhody, ktoré so sebou prináša rozšírenie priemyselnej výroby. V okolí obce sa začína na pomerne veľkej výmere pestovať cukrová repa pre tovarníckú fabriku a tým obyvatelia získavajú pravidelný finančný príjem, čo povznieslo ich hmotnú úroveň.
Postupne narastá aj počet obyvateľov. Kým v roku 1892 bolo 305 obyvateľov, z toho 295 Slovákov a 10 nemcov, tak už v roku 1913 narástol počet obyvateľov na 381, z toho 377 Slovákov, 1 Maďar a 3 Nemci.
Počas Prusko – Rakúskej vojny v roku 1866 postihla obec epidémia cholery. Počas epidémie zomrelo v obci 45 ľudí. Podobná epidémia i keď s ďaleko menšími následkami sa opakovala v obci aj v roku 1873.
1. svetová vojna dokonale narušila patriarchálny spôsob života v obci. Všetci muži do veku 45 rokov museli narukovať na frontu. Tak ako v každej dedine na Slovensku, vyžiadali si 4 roky trvajúce boje svoje obete.
Výstavba
V decembri 1949 bola obec elektrifikovaná. V mesiacoch júl a august 1955 sa uskutočnila generálna oprava školy. V priebehu roka 1956 sa konalo niekoľko celoobecných brigád, ktoré zmenili vzhľad obce na nepoznanie. Upravili sa cesty, verejné priestranstvá. Okolo cintorína sa postavila ohrada z pleteného drôtu. V tomto roku sa začala výstavba vodovodu, ktorý vychádza z malej osady Zľavie. Začiatkom roka 1957 sa pristúpilo k stavbe futbalového ihriska. 4. oktobra 1957 bol otvorený nový kultúrny dom, ktorý začali občania v plnej miere využívať. Ešte v tom istom roku vznikol miestny ochotnícky divadelný krúžok, ktorý v ďalších rokoch vyvíjal úspešnú činnosť.
